Je to zvláštne, ako veľmi vieme, že raz zomrieme, a napriek tomu žijeme tak, akoby sa nás to netýkalo. Odkladáme rozhovory, odkladáme rozhodnutia, odkladáme aj to, čo nás skutočne teší – akoby na to všetko mal byť ešte nekonečne veľa času.
A potom príde facka.
Najprv jedna. Kamarát, s ktorým sme sa roky nevideli tak často ako by sme chceli, zrazu nie je. Potom druhá – niekto z rodiny. A my si povieme: to je smutné, ale to sa stáva iným. Nám sa to netýka.
Až kým sa to netýka čoraz viac.
Kým si jedného dňa neuvedomíme, že za posledný rok sme boli viackrát na pohrebe ako na svadbe. A vtedy nám akoby začne horieť pod zadkom. Nie z paniky, ale z čohosi tichšieho a naliehavejšieho – z pocitu, že čas, o ktorom sme si mysleli, že ho máme neobmedzene veľa, sa nám práve pred očami kráti.
Bilancovanie, ktoré nie je o smútku
Keď sa to stane, začneme bilancovať. Nie preto, že by sme boli posadnutí smrťou, ale preto, že strata nám vždy pripomenie, čo je skutočne dôležité.
Pýtame sa sami seba:
- Je môj život taký, aký ho naozaj chcem mať?
- Robím veci, ktoré ma napĺňajú, alebo len tie, ktoré sa odo mňa očakávajú?
- Trávim čas s ľuďmi, na ktorých mi záleží, alebo len s tými, ktorí sa okolo mňa náhodou ocitli?
Toto bilancovanie nie je o tom byť smutný z toho, čo bolo. Je to o tom, konečne si priznať, čo chceme, aby bolo.
Niektoré dvere treba zabuchnúť
A tu prichádza tá najťažšia časť – uvedomiť si, že niektoré dvere v našom živote treba zavrieť. Možno je to práca, ktorá nás už dávno neteší. Možno je to vzťah, ktorý nás len vyčerpáva. Možno je to len zvyk odkladať vlastné šťastie na „potom“.
Zabuchnúť dvere nie je zlyhanie. Je to akt odvahy – priznať si, že niečo už neslúži tomu, kým sme sa stali, alebo kým sa chceme stať.
A práve preto, že jedny dvere zavrieme, sa môžu otvoriť iné. Priestor, ktorý po sebe zanechajú, nezostane prázdny – naplní sa niečím, čo sme možno dlho odsúvali, lebo sme si nedovolili veriť, že si to zaslúžime.
Čo s tým teda urobíme?
Nemusíme mať odpoveď hneď. Netreba zo dňa na deň prevrátiť celý život naruby. Ale môžeme si dovoliť tú nepríjemnú, no potrebnú otázku: Ak by som mal/a menej času, než si myslím – žil/a by som takto?
A ak odpoveď nie je jasné „áno“, možno je čas prestať čakať na ďalšiu facku, ktorá nás k zmene donúti. Možno je čas urobiť ten prvý krok sami – kým ešte môžeme voliť, a nie kým nás k tomu donúti život.
Pretože jedna vec je istá: čas nepočká, kým sa rozhodneme. Ale my sa rozhodnúť môžeme – už dnes.
