Bol to zdanlivo obyčajný deň. Trochu práce, ktorá je pre mňa zábavou. Pomôcť ďalším ľuďom vybudovať niečo viac ako len byť otrokom spoločnosti. Vyzdvihnúť neter zo škôlky a vystrájať spolu nové bláznovstvá …
A potom to prišlo.
Bolo to ako ….
Dvaja mnísi prišli k rieke, kde stála bezradná mladá žena, ktorá sa nevedela dostať na druhú stranu. Mladší z nich sklopil zrak a tváril sa, že ju nevidí. Starší mních zobral ženu do náručia a preniesol ju cez rieku. Potom dlho pokračovali bez slov, až sa mladší ozval:
“Ako si ty, mních, mohol zobrať do náručia ženu? Ja by som to nikdy neurobil!”
„Nie? Skutočne nie? Rozdiel medzi nami je v tom, že kým ja som ju už dávno položil, ty ju ešte stále nesieš”, odpovedal mu starší.
Milujem tento príbeh.
Stalo sa mi toto:
Išli sme s neterou do mesta autom. Zastali sme v dlhom rade na križovatke na červenú ako ostatní uvedomelí šoféri. Zvykneme si v aute občas pospevovať. Teraz to nebolo inak. Zrazu vidím, ako z auta pred nami vystúpi mladý muž a zohne sa k nášmu autu. Nerozumela som tomu. Ten deň sa mi však diali neuveriteľné veci. Tak mi to prišlo aj divné aj vtipné a hlavne fantasticky úžasné. 😉
Stiahla som okienko a spýtala sa ho či mu môžem nejak pomôcť a on mi s krásnym úsmevom odpovedal: “Napravil som vám puklicu aby ste ju nestratili.” V poloúžase, že vôbec sa v tejto dome niekto stará aj o druhých som mu odpovedala:”Ďakujem veľmi pekne ste láskavý.” Úsmev som opätovala.
Mladý muž, ktorého meno mi asi navždy bude tajomstvom nastúpil do auta a počkal kým bude zelená na semafore. Aj tak si myslím, že to bol anjel v ľudskom tele. Neuveriteľné veci sa dejú keď to najmenej čakáme no viem, že ich vedome či nevedome priťahujeme do svojich životov.
Tak ako príbeh o dvoch mníchoch mal svoje poučenie, že je potrebné niektoré veci položiť a neniesť ich so sebou celou cestou životom. Ako rada by som sa podľa toho tiež v živote správala. Učím sa to každým dňom. Apropo každý mohli riadiť týmto príbehom. Nemyslím tým nosenie krásnej ženy v náručí, hoci to tiež nie je od veci; ale nosenie iných ťažkých bremien. Čo všetko si nesieme so sebou, hoci sme to už dávno mohli a mali odložiť?! Minulé krivdy, staré neúspechy, či nevysporiadané zloby. Minulosť môžeme premeniť, uzdraviť ak ju prijmeme a pochopíme. Ak sa Ti niečo nepríjemné v pamäti vynorí, spomeň si na dvoch mníchov a odlož to. Pôjde sa Ti ďalej oveľa ľahšie.
No príbeh čo sa mi stal osobne len pred pár dňami (23.01.2015 asi o 15:00) práve naopak niesť chcem. Je to ako z filmu “Pošli to ďalej”. Tam chlapec “razil” teóriu, ktorú prevádzal aj do praxe. Keď pomôžem napr. 3 ľudom a oni spravia to isté … bude svet krajší.
Prikladám video:
POĎME SPRAVIŤ TENTO SVET KRAJŠÍM 😉
To čo sa mi stalo beriem ako morálny záväzok a idem to poslať ďalej.
Čo spravíte vy?
