Na parkovisko prišiel po mňa sympatický muž v kabriolete. Vyzeral ako James Bond z filmového plátna. Nastúpila som k nemu a už sme uháňali po ceste s vetrom vo vlasoch. Nikdy predtým som sa neviezla v takomto aute. Bolo to skvelé a v príjemnej spoločnosti. Po krátkej ceste a o pár viet neskôr sme dorazili na letisko. Uff. Tak dobre, poďme otestovať, či to, čo Peter Sasín spravil, funguje. Lietadlo a ja. Uvidíme.
Bola som na jednom úžasnom seminári, ktorého som sa zúčastnila pred nejakým časom, vlastne len na jeho 4 dňovej časti. Určite si spravím celý a veľmi sa na to teším. Práve tam som „priznala farbu“, že mám strach z lietania. Letela som asi raz a to bol teda zážitok. Upokojoval ma asi desať ročný chlapec – viac o tomto zážitku píšem v pripravovanej knihe plnej zážitkov. Máš sa na čo tešiť.
Lietadlo
Za rohom hangáru parkovalo malé dvojmiestne lietadlo s veľkými krídlami. Pri pohľade naň som necítila žiadnu emóciu. Skôr som bola taká ….. no akoby som to povedala, skôr plná očakávania. Tak príjemne napätá. Od môjho Jamesa Bonda som dostala inštrukcie ako nastúpiť, ako si zapnúť pásy a všetko, čo bolo potrebné vedieť k odletu a samotnému letu. Feri (James Bond) je podľa mňa skúsený pilot, ktorý vie, čo robí. Vložila som svoj život bez ďalších obáv do jeho rúk.
Zatiahli sme strechu na lietadle (Feri prepáč nepoznám správnu terminológiu), nasadili slúchadlá, aby sme mohli prípadne medzi sebou komunikovať. Pilot postláčal kopec pre mňa nepoznaných gombíkov. Motor beží a ide sa na cestu. Pardon, nie na cestu. Hor sa k nebesám. Jedna otočka na rolovacej dráhe, pomaly cítim ako strácame kontakt so zemou. Necítim žiadne zdesenie, cítim sa ako v aute a šup, už sme vo vzduchu.
Naberáme výšku. Fíííííha, to je úplne iný pohľad takto zhora. Wááááááu. Myslím, že chvíľu od údivu ani nedýcham. Keby si to videl. Všetky domy boli zrazu také malé a ovečky na lúke boli úplne mini. Sem tam nás zakolíše vietor. No možno to nie je vietor. Veveričky nezbedné 😀
Pristávanie na lúke
Po príjemnom prelete sme išli na pristátie. Pilot zahlásil cez vysielačku pár šifier, ktorým som nerozumela. Pochopila som len to, že nemôžeme pristáť a máme sa chvíľku zdržať. Feri spravil takú parádnu otočku. Len si to predstav, knipel odklonil doprava a my sme sa prudšie stočili smerom doprava. To bolo úžasné.
Krídlo som videla niekde pod sebou. Znova som zatajila dych – nie nezľakla som sa – to bolo od údivu aké to bolo fantastické. 🙂 Vlastne, veľmi sa mi to páčilo. Bolo to také nečakané a veľmi príjemné. Chvíľu sme ešte pokrúžili a mohli sme ísť na pristátie.
Márne som hľadala pristávaciu dráhu. O chvíľku mi došlo, že ideme pristáť na lúku pred nami. To bolo tak krásne pristátie – wáááááááu. Bola som unesená. Keď som vyliezla von, tak som si aspoň prevetrala spotené tričko. Nie, to nebolo od strachu. Bolo dosť teplo. Spotená od strachu som bola až cestou naspať, aj to z niečoho iného a nie z lietania 😀 Hmmmm, toto lietadlo sa mi páči.
Káva s príjemným posedením
Pol litra citrónovej limonády s kávou v príjemnej spoločnosti NLP Practitionera bol čas, ktorý som si parádne užila. A keby si videl ako tam pristávali parašutisti. To len niečo zasvišťalo vzduchom a zrazu sa objavil a pristál človiečik na kolene a druhou nohou brzdil ako na lyžiach pri telemarku. To bola tiež nádhera. Tak ma to nadchlo, že som sa rozhodla najbližšie skočiť padákom. Myslím, že aj s výškami som už v pohode. Ha ha ha, uvidíme 🙂
Pauza sa skončila. Naskočíme do lietadielka a šup domov. Čakáme na štart a potom to prišlo. Rozbeh po trávnatej hrbatej lúke – to je ako jazda po panelovke medzi Martinom a Turčianskymi Teplicami. 😀 Ach tie veveričky sú skutočne všade 😀 – NLP Practitioneri, veď vy už viete 😀
Chvíľu po štarte prišlo prekvapko. Teda okrem super selfie fotky z kokpitu lietadla ešte jedno. Taký ten prepad vzduchom. Jééémine, v tej chvíli som mala na moment nohy tesne vedľa hlavy. Nie, žartujem. 😀 Feri, bolo to super. 😀 Prepáč, že som tak zvrieskla, vôbec som to nečakala, no keby som to čakala, nebolo by to také cool. 🙂 A prisľúbil si mi ešte jeden prepad pred Žilinou a vlastne som ti vďačná, že si ho nedal.
Úžasné zátačky
Mohla som chvíľku pilotovať a z toho som bola spotená úplne že celá. Keď poviem celá, tak myslím tým na komplet celá. 🙂 Ja viem, že stres neexistuje, no toto bol mega stres. Uvedomila som si, aká je to zodpovednosť. A mala som pocit, že mi to vôbec nejde 🙁 Rezignovala som a odovzdala riadenie skúsenému majstrovi.
Po tých krásnych zátačkách doľava a doprava, kde som videla raz krídlo nad sebou a potom pod sebou – čo bolo mimochodom neskutočne krásne – mi prišlo tak strašne zle od žalúdka, až som premýšľala kam vyložím raňajky, keď sa tu nedá otvoriť okno. Musela som to vydržať. Tie zátačky boli super, to len ja to mám tak aj v aute so zátačkami. Tak toto ešte chcem vyriešiť, určite to je nejak možné spraviť.
Vďaka, že si ma to nechal chvíľku rozdýchať po pristátí. Ja to nejak vylepším do budúcna, lebo tie zátačky sú fakt šupa. Verím, že som nemala taký ten zelený nádych ako vodník 😀
Cestou k môjmu autu som si užila ešte parádne hladivý vietor vo vlasoch počas jazdy kabrioletom. Na rozlúčku som odchádzajúcemu Jamesovi Bondovi zakývala a nastúpila do svojho auta. Cesta autom mi zrazu prišla taká prízemná. 🙂
Veľká vďaka 🙂
