Jedného krásneho dňa som bola s autom v servise a keďže zákrok mal trvať asi hodinu tak som sa išla prejsť do mesta. Teda chcela som sa ísť prejsť. To som ešte netušila čo ma čaká 😀 Bez ujmy na zdravý sa mi podarilo prejsť niekoľko križovatiek a až na tej väčšej kde vodiči snáď ani nepozerajú na cestu som trčala na prechode nekonečne dlhý čas kedy som mala kopec času premýšľať nad životom.
Od kedy sa stalo prechádzanie cez prechod adrenalínovým športom? To skutočne pribudlo toľko arogantných vodičov na cesty? Podarí sa mi dnes prejsť na druhú stranu? Alebo sa mám radšej vrátiť do bezpečia autoservisu a počkať kým bude moje auto hotové a potom to prejdem radšej na aute ako to robia všetci? Veď ja som sa chcela len trochu prejsť. Trochu sa vyvetrať a nadýchať mestského vzduchu. To ma fakt nikto nepustíte.
NIE.
Stála som tam až kým sa tá dlhá reťaz vytvorená z rôznych značiek a farieb áut neminula. Potom som sa odvážila stupiť na prechod a …. no musela som poriadne pobehnúť aby som vôbec došla na druhú stranu, pretože už sa blížila ďalšia vlna.
Jedným slovom hrozné. Deti v škôlkách a školách učia chodia cez prechod a pravidlá dopravy. Je to super no možno by ich mali radšej učiť ako rýchlejšie cez prechody behať aby sa dostali včas do bezpečia. 🙂
Do mesta som sa nakoniec dostala a dala som si dobrý obed a vybavila pri tom kopec pracovných telefonátov a emailov takže aj to zdržanie malo svoj význam ako všetko v živote.
Všetko je tak ako má byť – treba veriť. 🙂
Krásny deň všetkým 🙂
Zuzy 🙂
