Čo si predstavíte pod spojením ženský kolektív? Ja žiaľ rokmi praxe len intrigy, hádky, podrazy, … a sem tam možno krásne životné priateľstvá. Aké smutné, že niekoho spoznáte v istej chvíli sa tvári ako váš najväčší priateľ ale keďže občas sa to hodí inak tak prezlečie kabát a síce sa nestal vašim úhlavným nepriateľom ale ani s vami slovko neprerečie, a keď áno tak sa tvári akoby sa nič nestalo, že vlastne je všetko v poriadku. Otočený kabát robí hotové zázraky má dve strany mnohokrát aj viac. Ľudia sa za ne môžu skrývať koľko len chcú – aspoň si to myslia.
Pre mňa sú priateľstvá ako posvätné cesty, ktoré nám pomáhajú vo chvíľach kedy máme pocit, že už nám niet pomoci. Príde priateľka či priateľ a podá nám pomocnú ruku. Vtedy je svet zrazu iný, krajší, znesiteľnejší… Prezliekanie kabátov nesvedčí ani politike ani priateľstvám.
Ako je možné len v mene vlastného záujmu človek, ktorý mal jeden názor zrazu tak veľmi otočí a dokáže sa doslova až podsúvať niekomu o kom do nedáva tvrdil, že ho nemôže ani vystáť, že je pre neho neznesiteľný? Je to horšie ako smutné. 🙁
Veď kto už vám má pomôcť keď nie priateľ, pre ktorého aj vy ste ochotný vstať a hoci aj o pol noci a ísť po diaľnici XY kilometrov len preto aby ste boli s ním a necítil sa v danom momente sám a podali mu pomocnú ruku v reálnom čase keď ju práve potrebuje?
Ako je možné, že práve ženy (aj keď to robia aj niektorí muži a tvária sa, že je všetko v najlepšom poriadku) vedia byť také zákerné, klebetné, ohováračné, osočujúce, … až sa mi to hnusí písať. 🙁 Žiaľ aj toto prináša život.
Má to aj svetlú stránku. Ak sa aj nepýtate akú ja vám odpoviem 🙂 Takýto človek, čo prezlieka kabáty sa stáva terčom posmechu, odmietania, vyčleňovania z kolektívu a často ostáva sám keď mu na jeho podlé plány prídu všetky strany, ktoré chcel mať naklonené na tú svoju.
Stále totiž platí: Božie mlyny melú pomaly ale isto. Čiže preložené do zrozumiteľnejšej reči: “Čo dáš to dostaneš.” A kým sa tak stane ostatní duchom prítomní sa na ňom budú zabávať a bude len terčom posmeškov aký je hlúpy. Ako pre pár klebiet z druhej strany stratil ozajstných priateľov, ktorých mohol mať aj na celý život. Potom je už prineskoro plakať a ospravedlňovať sa.
Cesty osudu sú vraj nevyspytateľné. Avšak ten osud si píšeme a žijeme sami.
Čo si o tom myslíte?
Nechajte nám komentár a podeľte sa s nami o svoje skúsenosti.
