….pokračovanie z Tajomstvo programovania bohatstva časť. 1 ….
Po obede už išlo do tuhého. Žartujem. S Peťom je vždy na seminároch pohodová atmosféra a neskutočná zábava. Nabije ma to energiou na niekoľko týždňov a niekedy ma to budí pri cestovaní vo vlaku 😀
Vráť sa mysľou späť k fantastickému semináru. Poobede sme preberali praktické veci ako navyšovať svoje zisky z podnikania alebo samostatne zárobkovej činnosti. Nič pre zamestnancov a tých čo sú spokojní s malým platom a – skutočne nerada generalizujem – sú stále v zhone a časovom „strese“. Ak si sa v tom našiel prestaň to čítať toto nie je pre teba. Ty nechceš zmeniť svoj život a mať sa lepšie. Páni ty by si chcel viac času, viac pohody, viac priateľov, viac smiechu, viac … čoho ešte? Vieš, že to môžeš mať a skutočne stačí spraviť prvý krok a chcieť. Lenže tam to nekončí 🙂 Tam to len začína.
Mysli na to, že treba na sebe stále pracovať. Každý deň. No dobre aspoň každý druhý. 😀 Poznáš výrok: „Si priemerom piatich ľudí, s ktorými sa často stretávaš.“ Poznáš to? Áno viem rodinu nevymeníš. Alebo? 🙂 Úprimne čo sa mňa týka, z môjho života prirodzene odprúdili ľudia, ktorí do môjho života nepatria. Vraj som sa strašne zmenila. Fíha to je novina. Som šťastnejšia, lebo som sa rozhodla byť šťastnejšia. Som veselšia, lebo som sa rozhodla byť veselšia…
To som celá ja: D
S Peťom som sa na konci seminára rozlúčila. Pri odchode som sa takmer natiahla cez miestnosť 😀 lebo som bola taká nabitá energiou, že som takmer nekontrolovane poskakovala a nevnímala som, že sú tam aj nejaké tie hmotné veci ako stoličky 😀 Pozdravila som mojich nových známych Mirka s Mirkou 🙂 a dohodla sa na ďalšom kontakte. Ten prišiel ešte o pár hodín neskôr a bolo to úžasné stretnutie a hlavne veľa vecí objasnilo. Smiali sme sa tak, že som takmer padla zo stoličky. Bolo to v takej kaviarni na žel. stanici…. o tom však až o chvíľku.
Lenka, kamoška, ktorú som nikdy nevidela – len na fotke, pár krát som s ňou volala a písali sme si cez soc.sieť. Okamžite sme si sadli. Zaujímavé stretnutie. Letela som zo seminára z hotela, rozrazila som dvere medzi hotelom a obchodným domom v duchu piesne – ať je jak vítr…. a….
… vyťahovala som z vrecka telefón a potom sa dohodla sama so sebou, že ju nájdem aj bez telefónu. Rútila som sa ako o život. No ako ja keď som natešená. Zrakom som preletela pri kaviarňach všetky stoly. Nevidela som ju. Intuitívne som bežala – skutočne som bežala, veď ma čakala už asi hodinu – ku lenivým schodom. Naskočila som na ten zázrak techniky a viezla sa dole. Išli príliš vleklo. Brala som ich po 2-3 schodoch smerom dole, doslova som ich preskakovala ako by som sa vznášala. Zbadala som ju pri lavičke. Doskočila som na zem. Videla môj výkon. Videla som v jej očiach ľahké zdesenie. Priplachtila som až ku nej a srdečne ju objala. Bolo to úžasné prvé stretnutie.
Sedeli sme spolu asi viac ako 2h – niečo sme pojedli, niečo vypili. Prebrali sme všetko možné a bola to neskutočná zábava. Ďakujem Lenka 🙂 škoda, že si musela utekať na autobus domov. Bolo mi to krátko no ešte sa stretneme viem to.
Taxík
Objednala som si taxík. Mal prísť asi do 15min. Čakala som ho vonku. Vonku bol príjemný vzduch, ešte svietilo slnko, a tak som si vychutnávala pohľad na kúsok mesta. Bolo mi ľúto, že som si nestihla pozrieť ani väčší kúsok Prahy no zmierila som sa s tým. Ešte prídem a vychutnám si to v kľude. Hodnú časť som videla aj z taxíku a bolo to super. Cítila som sa ako niekto dôležitý. Mimochodom naspäť ma viezla žena. Čumíš čo. Bola super. Jazdila zodpovedne a bola veľmi milá.
Vyložila ma na moje želanie na stanici. Ešte predtým som volala mojím novým parťákom. Dohodli sme sa. Počkajú ma na stanici. Hľadala som ich. Veď sa tam nevyznám. Našla som. Už ma čakal krásny, veľký, čokoládový, voňavý muffin. Prekvapko mega príjemné – ďakujem Mirka a Mirko. Rozprávali sme sa na rôzne témy. Mali sme kopec času. Vlak išiel až pred desiatou večer. Začala som im rozprávať čo sa mi prihodilo hneď ráno ako som vyšla zo stanice…
Ako dopadol príbeh z rána
„Tak si predstavte ráno výjdem zo stanice, obzerám sa okolo. Mám kopec času a zvažujem, že pôjdem peši a v tom vidím na tráve niekoho postaveného na hlavu. Wááááu nejaký workoutista a je dosť dobrý – pomyslela som si….“ – v tom ma prerušil Mirkin doslova až hurónsky smiech – no takmer zletela zo stoličky ako sa zabávala. Nechápala som. A ona: „to sme boli mi to oco cvičil jógu.“ V tom som sa začala ja doslova rehotať a tiež som takmer zletela zo stoličky 😀 Ďalej sme už len vymieňali informácie o tom, že ja som si myslela – Mirka je malé dievčatko … Bola to mega zábava 🙂
Keďže sme mali ešte kopec času tak sme sa dohodli, že ideme pozrieť ako to vyzerá na Václavskom námestí. Bolo nádherné 🙂 Tam to ešte žilo. Krásne osvetlená širokánska ulica, vzbudzovala vo mne neskutočný pokoj a mier. Robili sme si selfie pri soche na námestí. Nakúpili nejaké drobnosti a išli sme čakať náš vlak. Na stanici pri príchode vlaku sme sa rozlúčili lebo sme sedeli úplne inde od seba no ja viem, že tam to všetko len začalo 🙂
Okolo štvrtej ráno som vystupovala z vlaku v mojom rodnom meste. Spala som asi 2-3h, keď ma zobudil zvučný hlas mojej neteri a začal sa nový úžasný deň.
O tom si môžeš prečítať tu v davnejšie zverejnenom článku Kolobežka
