Ráno som doslova vyletela z postele. Balila som sa len deň dopredu veď to stačilo. Mala som všetko čo mi bolo treba. Koncom týždňa som prišla na to, že aj čosi navyše. Čo mi treba nebolo. 😀
Do Bratislavy pred hotel som prišla s príjemným časovým náskokom. Toto sa mi stáva často, keď idem na seminár aspoň mám čas sa poobzerať. Zaparkovala som tam, kde som chcela. Parkovacie miesto bolo pre mňa pripravené.
Našla som miestnosť, kde sa mal konať seminár. Ešte tam nikto nebol. Medzi prvými sa objavili moji obľúbení školitelia Ivetka Klimeková s Peťom Sasínom. Privítali sme sa. Milujem tieto stretnutia, vždy je to pre mňa obrovský zážitok. Sú to úúúžasní ľudia.
Prvé rande s NLP
Prvý deň sme mali taký zoznamovací aspoň doobeda. Bolo nás tam tak akurát. Všetko fantastickí ľudia. Tak mi bolo za všetkými smutno keď som odchádzala. O tom však neskôr.
Tento deň bol super. Bolo teplo a ja som bola večer behať. Och zase predbieham udalosti. Najskôr sme sa zoznámili. Potom bola obedná prestávka a tam sa diali veci. Teda to bolo vlastne až na druhý deň. Prvý deň bol taký rozbehový. Zoznamovanie a vzájomné oťukávanie sa. Pre niektorých také prvé rande s NLP 🙂
Všetko to boli tak úžasní ľudia už na prvý kontakt. Každý niečim zvláštny a niečim výnimočný. Hneď prvý deň som si porozumela s Terezkou, verím že to Terka cítiš rovnako minimálne však veľmi podobne 🙂 Išla som na toaletu. Keďže som si nevedela spomenúť na jej meno. Zapamätala som si jej krásne oči, pýtala som sa prosím ťa môžeš mi pripomenúť tvoje meno? „Tereza“ – vyšlo z jej úst. „Ty si Zuzka“ – pokračovala. Vravím jej – „Si dobrá“ – z uznaním v hlase. „Zapamatovala jsem si tě podle tvých vypracovaných stehýnek“ – no skoro som odpadla od smiechu. Toto mi ešte nikto takto krásne nepovedal. To som nevedela, že ešte môže byť aj lepšie. 😀
Večer som bola behať. Už som vyše roka nebehala a v sobotu sme mali ísť na Run in colors tak som potrebovala aspoň zistiť ako som na tom s kondičkou. Premerala som si trasu na 2,5k aby mi to pekne vyšlo spolu 5km hore-dole. V Bratislave som sa až tak nevyznala no toto okolie som už tak trochu mala okrajovo zmapované. Keďže tam občas chodím na semináre. Vravím si, keď tu zahnem vpravo a pôjdem stále rovno nemám sa kde stratiť. Keby aj tak mám navigáciu hádam trafím.
Wáááu aké auto
Trochu som sa ponaťahovala a rozcvičila a bežala. V polovici trasy cesty TAM – ako som ju volala – som periférne doslova zavoňala modrý Ford Mustang s motýlími dverami. Boli otvorené. Vyzeral nádherne. Ako som bola rozbehnutá tak som doslova zatiahla ručnú brzdu. Až som zašmykovala teniskami po chodníku. Takmer som letela k plotu a potom si vravím skvelá motivácia. Tak som sa zase rozbehla a bežala si k svojej polovici trate aby som vedela, kde mam métu. Odtiaľ som už bežala taká namotivovaná a zároveň vystrašená, či tam ešte bude čo ak na ňom niekto odíde preč. Nie videla som ho jasne a bol tam. Teda ti poviem ten plot bol pekne zaslintaný 😀 xi xi.
Tesne pred hotelom je malý kruháč a večer tam bola zhustená premávka. Oplatilo sa mi počkať na prechode. Zbadala som čierne Maserati. Išlo príliš pomaly. Dala som si dole slúchatka, mala som tam pustenú hudbu na behanie. Doslova som ho lákala v mysli: „Tak poď, poď, pridaj! Chcem počuť ten nádherný zvuk.“ Akoby ma počul prešiel pomaly cez prechod a potom. ….. Pridal! Ten zvuk bol nádherný, presne taký aký som si predstavovala. Dobehla som do hotela celá spokojná a vyzerala som akoby ma niekto cestou oblial 😀 Spala som ako bábätko. Plná zážitkov z celého dňa.
Zlaté piesky
Druhý deň bol už skoro stred týždňa. Naši úžasní školitelia Peťo s Ivetkou nám odporučili reštauráciu U Zlatého vodníka na Zlatých pieskoch. Tak som naložila baby do auta. Boli sme tak akurát full stav. Plavky v taške. Čistá pohodička. Aj po navigácii od školiteľov sa mi podarilo trafiť až na druhý krát. A to len preto lebo tam bola plná čiara 😀 a nemohla som odbočiť tak to sa nepočíta.
S Terkou sme išli do akcie, predtým ešte vlastne do plaviek a šup do vody. Bolo tam krásne, hneď sa mi tam zapáčilo. Je tam aj taká lanovka na vodné lyže a board. Vyzerá to tam super. Určite to tam pôjdem otestovať a ak máš chuť tak mi napíš beriem ťa zo sebou na adrenalínový zážitok. Obed bol výborný mala som grilovanú zeleninu no fantázia pre chuťové poháriky. Jeden môj kamarát to volá: „Hotový gastronomický orgazmus.“
Čašník sa bránil
Čašník sa nám tiež páčil bola s ním zábava. Chcel ísť s nami. Hrdina. Keď sme ho chceli pribaliť do auta tak sa zrazu vyhováral, že má veľa roboty a nemôže odísť z práce 🙂 Trošičku sme boli v sklze tak som skočila do auta len tak ako som bola. V mokrých plavkách. Nestihla som uschnúť. Aby som to tam úplne nezamáčala od vody, dala na seba uterák. Ten mi cestou aj tak spadol. Tak som sa nesmierne zabávala na tom, že po diaľnici som v plavkách ešte nešoférovala. Pri hoteli som rýchlo utekala na toaletu prezliecť sa. Nech tam nepobehujem v mokrých plavkách. No keby som vedela čo za hláška ma čaká vo štvrtok asi by to bolo aj jedno. 😀
Celý deň bol úžasný, nové informácie a veľa skutočne veľa veľa smiechu 🙂 Tešilo ma aj to, že som si pamätala už asi ¾ mien ľudí. Nooooo vedela som ich správne priradiť k tváram. Bolo teplo tak som pobiehala bosá. Nebola som sama a keby aj. Ja chodím bosá rada. Je to príjemné a zdravé. Aj naša inštruktorka povie: “Lepšie sa prekrvujú chodidlá a všetko v tele lepšie funguje.” Práve preto rada cvičím Deep Work a Piloxing lebo je na boso 🙂
Keď si predstavíš ako sa tvoje bosé nohy zabárajú do mäkučkého koberca,… Bola som len týždeň po dovolenke. Ja som necítila koberec. Mala som pocit, že chodím po piesku na pláži. Po tom krásne teplom piesku, ktorý sa ti presýpa pomedzi prsty. Kde sa ťa dotkne chladné more len tak o malíček. Ty to vnímaš ako niečo veľmi príjemné. Zhlboka sa nadýchneš a cítiš vôňu slanej vody a opaľovacieho krému príjemne zohriateho od slnka na pokožke. Jednoducho taký správny dovolenkový feeling.
Príjemné večerné stretnutie
Večer som mala stretnutie s kamarátom zo semináru hypnózy. Jááááj to bolo príjemné stretnutie posedeli sme dlllllho asi do desiatej večer. Odprevadila som ho na zástavku čo bola hneď vedľa. Rozlúčili sme sa a….. čakala ma cesta na hotel – šup prechádzka okolo Avionu. Bolo príjemne teplo a už aj mesto stíchlo. Čistá romantika. Páčilo sa mi to, nezvyčajne sa mi to páčilo. Mala som taký príjemne skvelý pocit. Vlastne bola som tak zvláštne spokojná. Ako som tak kráčala. Bola som taká nabitá energiou, že by som išla hneď behať. Už bolo skutočne dosť veľa hodín aj keď ako podľa koho. Nechala som to na ráno. Večer som ešte niečo poprogramovala a popísala. Ráno som taká nabudená vyletela z postele. Skočila do tenisiek a vyrazila skontrolovať či tam ešte je ten krásny Mustang. Bol tam a tak sa mi aj lepšie behalo.
Po dobehnutí k hotelu som sa poriadne ponaťahovala aby som prestrečovala používané svaly. Aj by som vybehla až na to štvrté poschodie, kde som mala izbu, len mi to na recepcii zakázali. Vraj mám chodiť výťahom kôli bezpečnosti. Mne prišli bezpečnejšie tie schody a keď som už bola rozbehnutá aj praktickejšie. Nevadí. Zakaždým som sa už vo výťahu vyzula a kráčala po koberci do izby. V tomto milujem takéto lepšie hotely. Je tam čisto a môžem tam behať bosá aj v ponožkách. Vkĺzla som do sprchy pod ľadovú vodu. Bola skvelá, osviežujú, … Ešte s mokrými vlasmi som utekala dole do reštaurácie na raňajky.
Oblečenú som ťa nespoznal
Zdalo sa mi chladnejšie ako dni predtým. Namiesto tradičného trička na ramienka a sukne som si obliekla moje krásne dotrhané rifle a normálne tričko. Keď som ich kupovala dali mi 30% zľavu. Za tie diery. 😀 Na chodbe som stretla kolegu so seminára – Matúša. Veľmi príjemný mladý muž. Mala som ho za chrbtom. Započula som jeho hlas. Otočila som sa aby som ho mohla pozdraviť. Chvíľu na mňa pozeral. Samozrejme odzdravil. O pár sekúnd zahlásil: „Oblečenú som ťa nespoznal.“ Tak som sa rozosmiala: „Matúš uvedomuješ si ako to vyzerá?“ – „Ja som to tak nemyslel.“ – s úsmevom sa bránil. „To nič, to je v poriadku.“ – smiala som sa.
Hneď z rána takýto krásny výbuch smiechu to sa mi páči – pomyslela som si. Tých nekontrolovaných výbuchov smiechu bolo samozrejme počas tých nádherných štyroch dní oveľa viac.
Rozlúčka
Mala som za sebou predposledný deň a nejak sa zmocňoval smútok, že už zajtra pôjdem domov. Aj keď som myslela na to, že v sobotu zažijeme s babami niečo zaujímavé a pekné, nejak to nepomáhalo. Nechcela som byť sama a už vôbec sa mi nechcelo ísť spať. Obpísala som pár ľudí nech ide niekto so mnou von. Chcela som sa len prejsť. Prechádzať sa mestom a rozprávať sa alebo aj mlčky kráčať. Užívať si to zvláštne ticho a svetlo pouličných lámp. Sem tam zvuk auta, ktorý práve prechádza okolo. Podarilo sa mi nájsť jedného parťáka. Bola to príjemná prechádzka plná smiechu a aj poučných momentov. Ďakujem 🙂
Môj vtedajší posledný deň semináru bol od rána nejaký divný. Neviem či som bola ja taká melancholická alebo sa to na mňa od niekoho nalepilo. Aj behať som bola ráno. Nepomohlo to. No nasmiala som sa zase úplne exkluzívne 🙂 Blížil sa záver. Posadali sme si do kruhu a školitelia hodnotili ubehnuté štyri dni. Nejak mi bolo do plaču a ešte mi svietilo slnko do očí. Vravím si vyhovorím sa na to slnko prinajhoršom, že mi slzia oči. Po chvíľke sa mi už kotúľali slzy po lícach. Peťo ten tvoj prejav mi prišiel asi taký dojímavý :´-( že som to už nevydržala.
Záverečný rituál, ktorý bol nádherný a zanechal vo mne obrovský dojem, si nesiem v sebe stále. Kinestetické kotvy spojené s audio kotvami. Kráááása. Vizuálne zážitky mám až z času o čosi neskôr. To bolo niečo tak úžasne neskutočne krásne – wááááááu – nedá sa to slovami popísať, treba to zažiť.
Prasknuté čelné sklo
Všetci už odišli a mne sa nejak nechcelo 🙁 bolo mi tak zvláštne dobre aj smutno zároveň. Ešte som sa rozprávala so školiteľmi až som už tiež zvážila, že je najvyšší čas ísť domov. Len veľmi neochotne som naložila svoje telo do auta a v tom pozerám prasknuté čelné sklo. Uff. Čo teraz. Tak som zavolala priateľovi na telefóne. Mala som to prasknuté tak skoro cez polovicu skla. Viditeľnosti mi to nebránilo tak som to neriešila a išla domov. Ach kôli reklame na tento blog (mám ju na aute) som stála strategicky. Asi mi skočila skalka z hora z diaľnice.
Na semafore som sa stretla so školiteľmi. Ivetka s Peťom na mňa kričali, že si mám zapnúť svetlá. Zapla som ich a sklamane som pozrela: „Čo tam svetlá, mám prasknuté čelné sklo.“ Mávla som nad tým rukou. Pri odbočovaní som si pridala zvuk hudbe. Nech sa dostanem do inej nálady a vyšla som na diaľnicu.
Slza stekajúca po líci a pohľad do spätného zrkadla na zapadajúce slnko, jednoznačne hovorili o tom, že sa niečo skončilo. A ja už viem, že tam kde sa niečo končí, niečo iné začína. Vitaj nový lepší svet. Šliapla som viac na plyn. V tom som počula príjemný hlas – „choď opatrne“ – tak som zase spomalila a pustila si inú hudbu.
Domov som prišla v poriadku až na to sklo 😀 keďže bolo vyhrievané bolo dosť drahé. To sa mi trošičku seminár predražil 🙂 A aj tak to stálo za TO 🙂 Každučká jedna sekunda 🙂 vrátane všetkých objatí od zúčastnených.
Všetkým veľmi pekne ĎAKUJEM za skvelé momenty a teším sa na ďalšie stretnutie. Ste ÚŽASNÍ 🙂
