To bol teda deň… Myslíš, že hrozný však. Niééééé. Bol úžasný vo svojej podstate. Mala som volnejšie a tak som mala čas obehať všetky dôležité veci, ktoré ma dobehli za celý týždeň. A keďže mám asi syndróm spisovateľa – nedá sa mi písať doma, lepšie mi to ide v kaviarni. Zobrala som si so sebou notebook a po všetkom behaní a príjemne strávenej hodinke s kamoškou som ho otvorila a začala tvoriť. Vďaka za príjemnú kávu, veď ty už vieš kto 🙂
Nejak som sa v ten deň nemohla naštartovať. Rozplývala som sa nad počasím ako je nádherne a snívala som o terase rakúskeho hotela kde som takto asi pred rokom písala články. Bol tam nádherný výhľad, slnečné až gýčové počasie, … pofukoval vietor, … Čistá nostalgia skoro som mala slzy v očiach. Teraz žartujem 🙂 Bolo tam skutočne nádherne. Veď ja sa tam raz vrátim 🙂
Konečne som sa začala koncentrovať a prsty mi začali doslova lietať po klávesnici. Písmenká sa ukladali do textového dokumentu a tvorili súvislé na môj údiv aj zrozumiteľné vety, keď v tom zrazu do môjho zorného poľa vošli dve dievčatá. Je úplne jedno ako vyzerali mali asi 12-14r nie som veľmi dobrá v odhade veku. No boli mladučké. Sadli si za stôl a prišla ich obslúžiť slečna čo mala práve službu. Niečo si vybrali, nevenovala som im veľmi pozornosť.
Premýšľala som, tak som zdvihla hlavu od notebooku a pozrela v podstate náhodou bez premýšľania ich smerom. Jedna dievčina si ma všimla a zatvárila sa divne tak previnilo, nejak som to nechápala, prečo by sa mala tak tváriť, keď sedí s kamoškou na čokoláde, či čo to popíjali, a tak som spozornela len tak zo zvedavosti. Všimla som si, že má v ruke niečo a správa sa čudne ako keby sa na niečo chystala. Potom to položila na stôl a vraví tej oproti s falošným smiechom: “My nie sme predsa žiadne zlodejky.“ Opakovala to toľko krát …, asi tomu chcela uveriť. Toto mi prišlo smiešne: „bolo to tak okaté, ach jaj, načo toto niekto robí, uff“ – pomyslela som si. Zasmiala som sa, lebo mi celá tá situácia bola smiešna. No tak si chcela zobrať jeden trstinový cukor v malom sáčku. A čo, tak si ho mala zobrať a hotovo, keď ju tak zaujal. Veď mali nápoje, ku ktorých si ho mohli dať. Majú ich tam úhľadne naukladané v krabičke, hneď vedľa nápojového lístka.
Pomyslela so si, že zvláštna zábava, ako na seba upozorniť. Keďže som dostala nápad, ktorý som hľadala, tak som pokračovala v písaní ďalej. Sem tam som hodila očkom ich smerom. V tej kaviarni majú aj kameru no boli za stĺpom tak ich asi nezachytila. Inak by sa majiteľka dobre nasmiala a možno by odhalila mladý cukrový zlodejský gang 🙂
Dievčina mala pocit, že som príliš zaujatá písaním a pritom ako sa pozerala mojím smerom si neuvedomila, že to čo robí je príliš nápadné, smiešne a zbytočné. No zase zobrala jeden cukor, opatrne a pomaličky ho schovala do dlane, šúchala ňou po stole a potom ju dala pod bundu čo mala na kolenách a šup kriedu do vrecúška. Pardon to bola iná rozprávka tu sme boli v zdanlivej realite. ..šup cukor do taštičky. Tvárila sa najnenápadnejšie ako sa jej vtedy len dalo, až som mala chuť jej zakričať, že aj tak som ju videla. Bolo mi to smiešne.
Skutočne mládež kradne a začína to cukrom? Takto vznikajú závislosti na rôznych k životu nepotrebných veciach?
Čo si o tom myslíš? Kľudne napíš dole komentár.
