…že nech prekročím hranice z rodnej krajiny nech je to akýmkoľvek smerom zrazu sa mi akoby uľaví. To je na tom našom malom Slovenku naozaj všetko tak na nič, že aj moje vlastné podvedomie sa dokáže uvoľniť až v prípade odchodu z krajiny? Prečo to tak je? Pozorujem to už dlhodobo. A verte či neverte nieje mi to príjemné ani voči samej sebe. Je to zvláštne. Skutočne človek musí opustiť vlastnú krajinu aby si dokázal usporiadať myšlienky v hlave a jeho telo vrátane hlavy si dokázalo až vtedy poriadne a spravodlivo bez stresu oddýchnuť?
Je to tak ako keď mnísi sú kľudní, pokojní, vyrovnaní v tibete ale v našom rýchlom svete by boli rovnaký ako my? Ako to v skutočnosti je? Dokážeme relaxovať a skutočne vypnúť aj v našom svete preplnenom technológiami alebo sme len otrokmi práce, spoločnosti a nezmyselným naháňaním sa za peniazmi?
Je to šialené. Dnešné deti si nevedia predstaviť svoj svet bez mobilov, počítačov, tabletov, min 100 televíznych programov. Rodičia trávia veľa času v práci, ktorá ich nebaví len preto aby zarobili peniaze na veci, ktoré možno ani nepotrebujú len chcú lebo ich sused má krajšie a lepšie auto, dom, … a oni hádam nebudú horší a takto nás vlastný mamon tlačí v pred a ľudia zomierajú mladí na infarkty, rakovinu a iné choroby, ktoré sme si nazvali globálne ako civilizačné. Spôsobuje si ich vlastne sami svojim životným štýlom. Rýchle občerstvenie, fastfoody, … bez vyváženia športom alebo aktívnymi prechádzkami. Kde sú tie časy keď boli plné plavárne a chodili sme do prírody a na lúky variť guláše opekať si slaninku a špekáčky, hrať fotbal na lúke s priateľmi a rodinou. Nie na aute ale peši alebo na bicykloch.
Prežila som úžasné detstvo a som vďačná za to, že sme nemali auto. Mala som bicykel od malička a mám ho aj dnes samozrejme už nie ten čo som mala ako malé dievčatko 😀 Moja najlepšia kamoška má ešte dvoch súrodencov. Nikdy ako dieťa som nechápala načo im je auto ale štvalo ma to, že sa nemôžme ísť bicyklovať, lebo síce mali auto ale mali v rodine len jeden jediný bicykel pre päť člennú rodinu. Nemohla som s ňou ísť von na bicykli kedykoľvek lebo sa bežne stávalo, že kamarátkina mama bola na ňom práve v práci. Ako dieťa som tomu nerozumela. Teraz už som dávnejšie dospelá mám k dispozícii asi tri autá. Môžem si vyberať, na ktorom pôjdem von, alebo do mesta na nákup a aj tak najradšej idem von na bicykli, na korčuliach alebo sa len tak prejsť peši. Nieje nič krajšie ako pozerať sa na oblohu na vtáky ako bezstarostne lietajú, ako sa oblaky “plavia” po oblohe a vytvárajú rôzne postavičky, a zaujímavé tvary. Aj napriek tomu, že veľmi rada šoférujem najradšej cestujem vlakom, pozorujem ubiehajúcu krajinu a čítam knihy. Ako malá som neznášala čítať knihy 😀 je to krásny paradox ako sa človek dokáže zmeniť k lepšiemu 🙂
Kde sú tie časy bez mobilov, gps, počítačov a inej techniky, ktorá nám kradne čas a netrávime ho s priateľmi a rodinou ale radšej s nimi chatujeme na diaľku … 🙁 Asi tuším čo mi poviete. Tie časy ostali v minulom storočí.
Ja ti nemyslím tie časy sú tu presne vtedy kedy ich tu chceme mať 🙂 Len my určujeme svojmu životu smer.
Ako trávite svoj voľný čas ak vám nejaký ostáva. Teším sa na vaše tipy v komentároch.
Krásny deň prajem
Zuzy 🙂
