Kto z vás má pocit, že vzťahy sú zložitá vec? Ja mám pocit, že je to vec nastavenia komunikácie. Ak s partnerom či už obchodným alebo životným nekomunikujeme v jeho reči tak nám predsa nemôže rozumieť. :(
Darmo budete totiž do vášho partnera hučať ty ma vôbec nepočúvaš keď jemu treba to čo po ňom chcete ukázať aby to pochopil a vedel si to predstaviť. Keď vám povie partner, že mu niečo neznie dobre nehovorte mu pozrieme sa na to. Na toto jednoducho on nepočuje. Odpoveď aby vás vnímal je vypočujte si moje riešenie. A keď niekto povie toto sa mi nevidí tak mu úkážte vaše riešenie.
Čo sa týka mužského pokolenia – sú vo svojej podstate jednoduchý. Nič im nenaznačujte máloktorý to pochopí. A my ženy sa zbytočne budeme zlostiť nad tým, že nám partner nerozumie alebo nás nechce pochopiť. Tu nejde o to, že nechce. On jednoducho naším náznakom nieje schopný rozumieť. V jednoduchosti mu povedzte na rovinu čo chcete. A hlavne sa nezamýšľajte nad tým keď sa trochu zamračia. A nezahlcujte si vaše múdre hlavy hlúpymi myšlienkami tipu, že ste niečo vyviedli, alebo sa mu nepáči niečo na vás v 99.9% to tak totiž vôbec nieje. :)
Mám kamarátku, ktorá ma podvedomí strach zo svojho priateľa, pretože ho považuje za lepšieho kuchára ako je ona sama. Váži si ho a je si vedomá čoho v živote dosiahol a na čo všetko ešte má predpoklady. Čo sa deje v jej hlave keď varí doma obed? – Nesmiem to pokaziť, len aby to vyšlo. Čo myslíte čo sa stane. No jasne, že to nieje podľa jej predstáv. A prečo? Lebo sa tak podvedome programuje na neúspech. Tak veľmi sa sústredí na to čo nechce až nechcene zlyhá.
Mali by sme si uvedomiť, že všetci sme si rovní. Či má niekto extrémne vysoké vzdelanie, alebo extrémne vysoký plat, zastáva extrémne dôležitú pozíciu. Všetci sme si rovní. Porovnávate sa s druhými ľuďmi? A prečo? Aby ste sa mohli cítiť na nič, zle a menejcenní. Načo je to dobré? Porovnávať sa treba vždy sami so sebou. Veď každý deň sa niečo nové naučíme. Každý deň stretneme niekoho zaujímavého. Každý deň je iný tak ako každý z nás je iný. Áno príliš zovšeobecňujem. Avšak treba si uvedomiť, že každý z nás má iné priority a hodnoty. Niekto miluje šport, niekto prechádzky lesom, niekto nakupovanie v obchodných domoch, … Porovnávanie nám vnucujú prostredníctvom médií. Súťaže krásy, športov, vedomostných súťaží, … Kto o tom rozhoduje? Prečo podliehame takémuto sebaklamu? Ako je možné, že nie vždy sa zhodneme s tým, že práve ten čo je „officiálne“ víťaz je víťazom aj pre nás.
Pre mňa som víťazom JA. Žijem svoj život tak ako najlepšie viem. K ľudom sa správam tak ako chcem aby sa správali ku mne. (niekedy sa to nepodarí ale stále sa učím) Každý deň sa niečo nové naučím. Naučila som sa napríklad z postele vstávať z úsmevom a tešiť sa na deň, ktorý začal. Viem sa tešiť a byť vďačná za to čo mám.
Pre tých čo nevedia čo je dôležité (aj keď aj toto je vec pohľadu) tu mám jeden citát, ktorý som raz čítala:
Plakal som, že nemám topánky
až kým som neuvidel človeka,
ktorý nemal nohy.
Perské príslovie
Ešte stále máte pocit, že ráno rozliate mlieko, zle vymačkaná zubná pasta, alebo to, že nemáte na raňajky práve to na čo máte chuť je problém???